Veľmi nerada chodím na nákup keď sme v Zlatých Moravciach. Prečo? Pre niekoho možno nepochopiteľné, pre iného urážajúce a pre ďalšieho hlúpe, ale na môj vkus je tam príliš veľa Rómov. Tak a teraz to príde, teraz mnohí krútia hlavami. Čo si to dovoľuje? Čo je to za rasistku? No, jednoducho nie som na nich vôbec zvyknutá, nežijem v ich blízkosti, nestretávam sa s nimi pravidelne a všetko čo o nich viem je zväčša z médií. A žiaľ moc toho pozitívneho čo počúvam nie je. No a tak sa stalo, že som si ich v mojej hlave rozdelila na dve skupiny. Tá menšia z nich, pracujúca, tá čo sa venuje hudbe, tancu alebo sú nejakým prínosom pre spoločnosť, to sú pre mňa Rómovia a tí ostatní sú pre mňa cigáni. Nie je to nadávka, iba si sami svojim správaním a konaním u mňa vyslúžili toto stáročia používané oslovenie, lebo sú medzi nimi také rozdiely, že ich nemôžem hádzať do jedného vreca. Dokonca organizujem ples na podporu rómskeho chlapca z našej školy ktorý má talent na šport. Ale keď vidím čo vyvádzajú v televízii tak ma to neskutočne vytáča.
Nedávno som predsa len musela absolvovať jeden nákup v Moravciach aj s mojim synom. Blížime sa k pokladni a čo čert nechce pred nami Rómska rodina. No, zodvihnem hlavu hore, pousmejem sa a idem sa postaviť za nich. Beriem to ako skúšku osudu, ale podvedome si chytám kabelku o čosi silnejšie ako obvykle. Fuj, nehanbíš sa? Pýtam sa sama seba. Musíš si zvyknúť, veď sú súčasťou spoločnosti tohto mesta a štátu. A nie sú to osadníci, žijú predsa v meste. Nevadí mi stáť ani pri aziatovi, nemám strach z černocha ani iných národov. A tak stojím a skúšam sa pousmiať na dvoch menších rómskych chlapcov, ale bez odozvy. Nemali by byť v škole, je predsa doobedie? Začne mi v hlave vŕtať pochybovačný červík. Určite na to majú nejaký dôvod a ospravedlnenku ako môj syn, lebo cestujeme. Už sme takmer pri páse a rómska rodina ma začína aj tak trocha znervózňovať, lebo neustále odbiehajú a vždy sa musím niekomu uhnúť. Otec, klasicky v teplákoch a teniskách odbehne a zoberie dve fľaše, potom pribehne a už nemá v ruke nič. Asi si to rozmyslel. Potom odbehne syn a prinesie energetické nápoje. Potom zase odbehnú spolu a vrátia sa s prázdnymi rukami. Snažím sa ostať v kľude a skúšam nájsť pozitíva. Všímam si matku s krásnymi čiernymi lesklými vlasmi. Bože čo ja by som za také dala. Už sa blížime k pokladníčke a rodinka má na pulte iba dva energetické nápoje. Trocha čudné. Nie, nie je to čudné, presviedčam samu seba, nesúď, veď to je každého osobná vec čo nakupuje. Len dúfam, že to nie je pre tie deti. Rodinka prišla na rad k pokladníčke. Otec s mamou jej zakryjú výhľad a jeden z chlapcov sa presunie poza rodičov a hneď sa rozbehne ku dverám. Tu už pokladníčka kričí aby ho tá druhá chytila, že má v bunde dve fľaše Metaxy. Predavačka uteká za ním, no chlapec je ozaj rýchly. Medzi tým sa otec s druhým synom vyparí bočným vchodom. Matka tá v kľude vychádza z obchodu za predavačkou, ktorá naháňala jej syna a vrátila sa z neúspešného lovu. Postaví sa pred ňu tak nechutne blízko, až to pôsobí akoby jej išla odhryznúť z nosa a vrieska na predavačku nezrozumiteľné slová v ich jazyku. Znie to ako nadávky, ale všetci vieme, že je to súčasť ich divadla aby predavačke nahnala strach a aby stratila záujem zaoberať sa hysterickou ženskou.
Stojíme so synom ohromení, zdá sa že jediní. V mojej mysli poviem toľko nadávok, vulgarizmov a rasistických slov, že keby som to napísala asi ma zavrú až ,,sčernám,, aj ja. Pokladníčka ďalej blokuje náš nákup ako by sa nič nestalo a ostatní tiež, iba bezmocne podotkne. ,,Tí sem chodia stále". Nevydržím to lebo syn sa na mňa díva z nepochopením a poviem. ,,Tak, toto sú cigáni a pre toto ich nemám rada." A je to vonku. Povedala som to nahlas a ešte aj dieťaťu, čím som v ňom zasiala semienko, ktoré v ňom bude rásť. No, bohužiaľ videl to na vlastné oči. Neviem čo mu ale odpoviem keď mi položí otázku a prečo im tak pomáhame? Možno by mali ozaj dostávať pomenovanie Róm za odmenu, ako medailu aby nekazili česť tých ostatných.
