RÍM alebo made in CHINA

Autor: Mária Jenisová | 20.3.2018 o 8:43 | Karma článku: 2,64 | Prečítané:  778x

Vybrali sme sa so synom do Ríma. Nie, nepatríme medzi ortodoxných veriacich. Zaujíma nás história, architektúra a atmosféra cudzej krajiny….  

Obhliadku mesta zahŕňal aj Vatikán. Námestie Sv.Petra, pôsobilo na nás veľkolepo. Hneď ako sme naň vstúpili nás sprievodkyňa hnala ako stádo do nekoordinovaného, širokého radu ktorý sa začal tvoriť. No rýchla chôdza našej objemnej skupiny nebola dostatočne zohratá, čo nám pridalo o 10 metrov čakania na viac. Behom nás predbehlo iné stádo z Afriky. No jasné, v šprinte boli vždy dobrí. ,,nohy si dolám,,! Ale nevadí, veď sme v Ríme, vo Vatikáne a tu sú všetci ľudia veľmi priateľskí. Afričania sa na nás usmievajú a ukazujú na svoje srdcia. No kto by sa nich hneval, je im odpustené pri tej krásnej piesni ktorou nás obdarovali…. Keďže rad nie je obmedzený šírkou, po chvíli sme si všimli že do nášho stáda sa nenápadne primiešavajú čierne ovce. Sprievodkyňa nás upozorní na zákerné metódy tlačiacich sa jednotlivcov a menšie skupiny, tak nás vynaliezavých Slovákov hneď napadne dobrý plán. Teraz ukážeme ako vieme držať spolu a to doslova! Všetci dospelí sa pochytáme za ruky a za ramená, deti umiestnime do stredu koridoru a s úsmevom na tvárach necháme do seba strkať všetky národy sveta. Plán funguje perfektne, sme ako Rímske vojsko, silné a nepreniknuteľné. No štíty by pomohli….       Napriek všetkému, sú úsmevy Nemcov, Švajčiarov, Aziatov a ostatných nákazlivé a necítime v sebe žiadnu zlosť. Asi sila Vatikánu. Ako sa ale nekonečný had tisícok turistov blíži ku kontrole začínajú ho usmerňovať a zužovať, takže kto vytŕča alebo sa narýchlo prilepí k nášmu stádu, bystré oko strážcu ho hneď vidí a posiela na koniec gigantického zvlneného radu. Nezávidím, lebo koniec nedovidím...

Zrazu sa medzi nás votrú dvaja nešťastní ,,japončíci,, - súdime podľa fotoaparátov. Nedopatrením sa stratili, čo sa vôbec nečudujeme a vysvetľujú našej sprievodkyni, že celá ich skupina je už za kontrolou a čakajú na nich. Jasné, vymenili sme si úsmevy a pustili ich dopredu. Sme priateľskí národ. Veríme im, vidíme ich priateľov ako im kývajú a nemôžu sa bez nich pohnúť ďalej.  Dvaja ,,japončíci,, prejdú aj cez Afričanov s obrovskými úsmevmi a zubami, ale ďalej, ďalej sa už nedostanú.

Našich malých priateľov zastaví muž s roztiahnutými rukami. Nie, nechce sa objímať ale zato vykrikuje ,,this is my family, this is my family”.

Slovenská sprievodkyňa veľká telom, duchom aj ústami v domnení, že Američan nepochopil situáciu sa pustí do vysvetľovania aby ich pustil. Na pomoc sa pridávajú aj africký bežci, ale nič ani široké úsmevy nepomáhajú. Znechutene  kývame hlavami, neveríme, že ich fakt nepustí a vtedy sa to stane. ,,Otec Amerika,, príde na rad a je treba dať všetko kovové do misky na kontrolu. Ako si tak dáva z ruky dolu svoje drahé hodinky - prásk. Vyšmyknú sa mu z ruky a pádom na kamennú zem sa rozbijú na márne kúsky. V tej chvíli cez náš medzinárodný dav preletí velikánska vlna cunami v podobe  smiechu. Škodoradosť? Nie, vatikánska karma, usúdime.

Ohromený zážitkami a v dobrej nálade sa vraciame z  Vatikánu, máme voľno tak sa prechádzame. Ulica je plná obchodíkov, kde na nás číhajú nádherné suveníry. Musíme niečo kúpiť, bez olivového oleja, cestovín a magnetky na chladničku z Talianska neodídem!

Bože, ako si vybrať, je tu toľko obchodov, tak teda do jedného vojdeme. Víta nás predavačka vietnamského alebo čínskeho pôvodu? Žiaľ, hanba no nevieme posúdiť. To sme v nejakom ,,čínskom,, obchode, poďme preč, zhodneme sa! Posunieme sa do vedľajšieho obchodu, kde na nás už z vonku blikajú rímske suveníry. Vojdeme a vítajú nás znovu predavači, zaobalím to, ázijského pôvodu. No do kelu, veď je to ako päsť na oko.

Vôbec sa k tomu tovaru nehodia. Kde sú všetci krásni, snedí taliani? Pýtajú sa moje mladé, slobodné kamošky. Znechutene odchádzame a ideme hľadať ďalej. Prechádzame jeden obchod po druhom a už začíname byť úplne bezradné. Ani jeden talian. Dáme si teda malú prestávočku v bočnej uličke, kde požijeme ,,mangiare,, cestoviny z malého talianskeho bistra a uzavrieme tajnú dohodu, že kúpime tovar iba v obchode kde budú obsluhovať taliani. Prečo? A prečo nie. Prišli sme do Talianska, nie do Číny a chceme aj s týmto pocitom odísť. A tak sa mení naše pôvodne príjemné nakupovanie na boj s časom a preteky s hľadaním obchodu s ,,Italem,,. Spotené, ubehané ale spokojné si v autobuse ukazujeme magnetky a iné krásne somarinky, ktoré sme nakúpili a konštatujeme že vyzerajú síce úplne tak isto ako u ,,číňanov,, ale MY máme dobrý pocit z toho, že sme si mohli koketné ,,grazie,, s úsmevom vymeniť s krásnym, snedým, Talianom.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ako sa z mafiánov stávajú ctihodní občania

Mafiánom pomáhajú kontakty s políciou.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Všetko zadarmo, Fico sa vrátil

Šéf Smeru je späť, skúša starú formu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Súd podľa Fica

Fico svoj návrh nemyslí celkom vážne.


Už ste čítali?